Renata Deáková (* 1968, Bratislava) – překladatelka umělecké literatury.
(poďakovanie P. E.)
Konečne zase prekladám Pétera Esterházyho. Neviem, či by bol rád aj on, že jeho text znova niekto prepisuje do iného jazyka. Ale čo už v podobných prípadoch spisovateľ môže (vravieval), nezmôže nič, a tak sa radšej tvári, že sa teší. O tom, že má obavy, nehovorí. Zasa vznikne kniha, na ktorej bude jeho meno, a z ktorej nebude rozumieť ani slovka.
Úbohý prekladateľ pochybuje nechaný napospas svojmu vlastnému čítaniu, otázkam, omylom a napísaným slovám.
„O čom to vlastne hovorím? Nechám sa unášať slovami. Istá moja Tante -- takzvané veľké rodiny netvoria otcovia a matky, ale kúzelné tety, strýkovia, vzdialení bratranci, sesternice, istá taká okúzľujúca Tante vravievala: Nečítam knihy, ktoré sa dajú zhrnúť do jednej vety.“ Ja by som zas nechcela také knihy prekladať.
Výber zo statí, článkov, prejavov, doslovov, predslovov a iných textov, čo vyšli v zbierke Az olvasó országa (2018), taký nie je. Vyjde v slovenčine ešte tento rok. Možno bude kľúčom k pochopeniu iných autorových textov. Možno ho len pripomenú ako osobnosť mysliacu v slovách, slovami v literatúre.
„Jazyk krásnej literatúry neusiluje nutne o pochopenie, o racionálne chápanie. Jazyk literatúry nie je jazykom dialógu rozumných ľudí. Jazyk sa neusiluje o pochopenie, ale o tvorbu.
Tvorba je temná, hmlistá záležitosť, z ničoho urobiť niečo nie je samozrejmé. Hoci, dúfajme, hlboko ľudské. Jazyk literatúry teda chce tvoriť, vytvoriť, stvoriť stavbu zo slov. Všetka jeho pozornosť sa sústreďuje na túto stavbu (spisovateľ je samozrejme všetko, objednávateľ, správca, stavbár, ale aj brúsič a murár, dokonca aj jemne moletná, no stále ešte zvodná pani správcová), musí dbať na proporcie stavby, a samozrejme aj na praktické veci, aby napríklad kúpeľňa nebola v kuchyni, a aby sa elektrické vedenie nekrížilo s vodovodným, skrátka musí udržiavať poriadok; hoci je pravda, že čo je poriadok určuje sám.“
Niekedy možno máme pocit, že maďarská, či ešte lepšie uhorská šľachta, intelektuálna aj feudálna, je súčasťou aj nášho kultúrneho kráľovstva. Alebo sme jeho súčasťou my. Nazdávame sa, že si lepšie budeme rozumieť, keď si prečítame postrehy našich ostro mysliacich, historicky aj kultúrne blízkych príbuzných.
Spája nás čo-to minulé aj súčasné. Uhorsko, socializmus, tajní, prevraty, papalášizmus, korupcia, populizmus a všeličo iné.
„Veď kto by nemal strýka, no dobre, nech je to len vzdialený príbuzný (ale pre niekoho blízky), alebo nech je to manžel strynej, takže nie pokrvný (ale niekomu pokrvný je), ktorý vstúpil do strany, jasneže, len preto, aby sa mohol stať hlavným inžinierom, inak by mu to tie špiny totiž neumožnili, ibaže členstvo v strane sa potom dalo využiť aj v ďalšom zápase o pozície, hlavne ak bol jeho rival skutočný komanč, možno ani nebol nadanejší, no pre istotu sme ho v ústredí strany udali – stačí. Alebo nestačí: ten istý strýko potom nezamestnal inžiniera, ktorého v roku 1971 prepustili z basy, jasneže musel byť opatrný, veď nebol jedným z nich, len medzi nimi bol. Ten, ktorého nezamestnal bol kontrarevolucionár zo šesťdesiateho ôsmeho. Pred tým prívrženec Alexandra Dubčeka. Lebo ešte pred tým začal vidieť veci jasnejšie. No ešte pred tým, než by sa mu všetko rozjasnilo bol horlivým zástancom Gottwaldovho režimu, nie rovno eštébák, iba písal texty, ktoré mali potom veľmi nepekné dozvuky. (Články čo písal v osemdesiatych rokoch pre samizdaty dozvuky nemali, len v súvislosti s jeho osobou.) Otec toho hlavného inžiniera, náš prastrýko sa vďaka nim totiž dostal do väzenia, z ktorého sa vrátil s doživotnými následkami.“
Nedávno počas spomienkovej konferencie pri príležitosti nedožitých 70-tych narodenín Pétera Esterházyho zaznelo, že autorova fyzická neprítomnosť chýba aj jeho textom, že sú ochudobnené o osobné čaro autora, ktoré pomáhalo ich interpretáciám a približovalo ho čitateľom. Nepochybujme o tom. Jeho prítomnosť vždy ožiarila každú prezentáciu nového prekladu, či už to bolo v Prahe, v Bratislave, alebo inde vo svete. V Prahe inšpiroval Martina C. Putnu natoľko, že ten na úvod prezentácie Esteházyho románového opusu sa rozospieval a predniesol Harmoniu caelestis. To zatiaľ nikto neprekonal.
Esterházy svojimi knihami v rôznych jazykoch, -- na ktorých stálo jeho meno a predsa im nerozumel ani slovíčka -- kope do zavretých brán susedných kultúr, otvára škáry zadebnených okien myslí a svojimi duchaplnými postrehmi a príbehmi-nepríbehmi šteklí na tých miestach, kde nám koža najväčšmi zhrubla. Provokuje zvedavosť aj chuť skúsiť si iný aspekt, iný pohľad búrajúci konvencie.
To šteklenie na citlivých, alebo nečakaných miestach dokáže najviac prebrať zo zaspatého otupenia.
Slovenský historik Roman Holec vo svojej poslednej knihe Trianon-triumf a katastrofa (2020), zaprovokuje a pošteklí maďarských čitateľov inými interpretáciami a postrehmi o neuralgických bodoch našich spoločných dejín: približuje rozpad Rakúsko uhorskej monarchie, vznik Československa, podpísanie Trianonskej zmluvy, jej predohry aj dohry. Napriek úsiliam sa slovenským a maďarským historikom už desaťročia nedarí dohodnúť na spoločnej interpretácii. Hoci mnohí z nich veria, že čistenie zažratých konvenčných, skamenených presvedčení zmysel má, sedíme vedľa seba a vytrvalo si hudieme svoje. Nič nové.
„História nemá opravené vydanie. Ľudský život nemá, lebo nemôže mať, opravené vydanie. Toto všetko je podľa môjho chápania – neveľmi hlboké zistenie – dôkaz toho, že život je zázrak.“
Kniha Romana Holeca by v maďarskom preklade mala vyjsť ešte tento rok, podobne ako veľmi úspešná kniha slovenského germanistu Jozefa Tancera Rozviazané jazyky, o trojjazyčnej Bratislave v rozhovoroch s obyvateľmi tohto mesta, ktorí si ešte pamätajú jej život zo začiatku 20. storočia. Hovorí o premenách mesta Pešporok – Pozsony – Pressburg, aj o našich premenách, o tom, čo nás smerovalo k etnocentrickosti, čo nám poskytla aj vzala. A čo si s ňou počneme dnes. Spomienky pamätníkov na obdobie, keď v Bratislave žili spolu tri jazyky, nie sú sentimentálne ani bolestínske. Pripomínajú zašlé fotografie starých čias. V tejto knihe minulosť ožíva v pôsobivej oral history.
„Netreba sa mnohorakosti podlizovať, netreba sa jej vnucovať, hoci prirodzeným spôsobom po mnohorakosti túžime, lebo túžime po jej bohatstve. No keďže -- vulgárne povedané -- sa nazdávam, že svet spoznávam prostredníctvom jazyka a nie prostredníctvom faktov, myslím si, že čo možno najpresnejším – ani nie najpresnejším, skôr najvycibrenejším --, najvycibrenejším spôsobom používania svojho materinského jazyka sa o svete dozviem najviac, a najlepšie aj dokážem o ňom podať správu: komukoľvek. Skrátka jednojazyčnosť jedného jazyka slúži najlepšie mnohorakosti.“
Už sa teším na tieto preklady. Odporúčam ich všetkým milovníkom textov Pétera Esterházyho, ale aj ostatným čitateľom, ktorí sa neboja šteklenia na nečakaných miestach.
Renata Deáková, PhD. (1968, Bratislava): v roku 1995 ukončila odbor slovenský jazyk, literatúra – hungaristika na FF UK v Bratislave. Neskôr obhájila PhD v odbore literárna veda na ÚSvl SAV. Od skončenia štúdií na vysokej škole sa venuje umeleckému prekladu súčasnej maďarskej prózy a drámy. Jej prvá knižná publikácia, preklad románu Pála Závadu Jadvigin vankúšik, bol v roku 2000 ocenený Cenou Jána Hollého. Prekladá tiež romány Pétera Esterházyho, Sándora Máraiho a divadelné hry Györgya Spiróa, Zoltána Egressyho, Jánosa Háyho, Istvána Örkénya a ďalších. Je zostavovateľkou a redaktorkou antológií a tematických čísel slovenskej literatúry v maďarských literárnych časopisoch (Lettre, Látó, ÉS…) a maďarskej literatúry v slovenských časopisoch (Revue svetovej literatúry, Vlna).
Venuje sa aj kultúrnemu manažmentu a prezentáciám tvorby slovenských autorov v zahraničí.
